Cítil odtlačky jej nežného svetla vo svojom vnútri. Odtlačky, ktoré v ňom zanechala pri ich poslednom stretnutí. Cítil však aj jej bolesť – jej tiché utrpenie, ktoré počul tak hlasno. Ešte stále si pamätal, ako zjemnela, keď bola s ním. Ešte stále si pamätal jej tiché odľahčenie — ako keby zložila svoje bremeno, hoci len na chvíľku. A on jej chcel pomôcť niesť toto bremeno. Tak, aby nemusela znášať ťarchu svojho bremena sama. Tak, aby sa mohla znovu nadýchnuť — aby mohla znovu kráčať silnejšia, bez chvenia, a aby našla svoju vlastnú silu zložiť svoje utrpenie nadobro.
Tak chodil známymi aj neznámymi cestami, vypytujúc sa dedinčanov aj okoloidúcich, či nezačuli aspoň nejakú jej ozvenu — ale nezostali po nej žiadne náznaky jej prítomnosti. Dokonca sa obrátil k nebesám, aby mu ukázali cestu — ale tie ho odmietli. Všetko, čo mu zostalo, bolo len zúfalé ticho.
Po nejakom čase začal počuť drobné príbehy — úlomky jej prítomnosti, nesené dedinčanmi, ktorí ju náhodou stretli. Tak vedel, že ich cesty sa navzájom pretínajú — len ich kroky sa dotýkajú tej istej zeme v odlišný čas. To mu prinieslo aspoň trochu vnútorného pokoja, pretože vedel, že jej prítomnosť je stále niekde nablízku.
No z dní sa stali týždne. A z týždňov sa stali mesiace.
Mal pocit, akoby čelil mohutnému múru. Neprekonateľnému múru. Tichému múru, ktorý nedáva odpovede. Ani len ozvenu…
S plynúcim časom stratil všetku svoju silu. Pohasol — a napokon sa ticho poddal.
A keď sa poddal, pochopil, že s múrom nemôže bojovať. Že boj s múrom dáva múru dôvod byť. A ak ju má naozaj znova stretnúť — ak sa ich cesty majú opäť spojiť — potom sa tak stane. Nie ťahaním. Nie tlačením. Ale tým, že bude len sám sebou. A že to jediné, čo môže urobiť, je vytvoriť pre ňu miesto — miesto, do ktorého môže vstúpiť. Raz. Keď sa ten múr rozplynie. Keď účel toho múru stratí význam. Keď ten múr stratí svoj zmysel. A keď nebesá dovolia, aby sa ich cesty opäť spojili.